Dnes som počúvala veľa inšpiratívnych interview z USA, so ženami, ktoré sa venujú pradeniu. Počúvala som to množstvo informácií a zároveň nasávala to obrovské nadšenie pre textilnú tvorbu…a cítila som sa ako doma.
Čaká ma nakrúcanie videa so StartItUp a trochu sa toho, popravde, desím. Neviem o tvorbe videí nič, netuším ako si urobiť scenár a premýšľanie o nejakej štruktúre toho, čo tam chcem mať, ma po večeroch mierne máta 🙂 Navyše som momentálne tak po uši zamilovaná a zanorená do pradenia, že všetko ostatné čo musím urobiť (písať, vyrobiť objednávky, fotiť, vymýšľať, starať sa o stavbu podkrovia atd.) vyžaduje veľa sebazaprenia a vôle 🙂 Moje deti by sa iste potešili intenzívnejšej pozornosti a moja domácnosť je už dlho v nezávideniahodnom stave 😀
Ale to všetko ma utvrdzuje v tom, že som našla svoju vášeň. Že som tvorbe úplne prepadla, že sa mi rozbúcha srdce vždy keď sadám ku kolovrátku, či sa stretnem s niečím novým okolo pradenia. To dnešné počúvanie (popri pradení, ako inak) ma donútilo premýšľať, čím to je. Čo je prepána na vlne tak fascinujúce, že toľko ľudí po celom svete chytá za srdce? Čo bolo to, prečo som sa hlásila na VŠVU na voľnú textilnú tvorbu, že už vtedy ma lákala zo všetkého najviac, i keď s dnešným stavom sa to nedá porovnať?
A uvedomila som si, že to nie je jediný materiál, ktorý ľudí fascinuje. Rezbárov fascinuje drevo, kováčov kov, iných kamene, rastliny. Vlna nie je zas o toľko iná. Žijeme s ňou desiatky tisícov rokov, je vtlačená do našich génov. A myslím, že niekde v bunkovej pamäti je tým, čo nás uzemňuje, čo nás prináša k prastarým archetypom človečenstva. Je to vlastne náš latentný kontakt so zemou, či už cez ovečku a jej vlnu, alebo rastlinné vlákna. Hlavne ženy akosi intuitívne reagujú na dotyk s vlnou a textilnými ručnými prácami, v 95% z nich sa zobúdza túžba chytiť sa tvorenia a skúsiť si to (ak to ešte nerobili), či vrátiť sa k tomu (ak to už robili). Stále v nás žijú naše babičky a nespočetné generácie žien pred nimi, ktoré sa s vláknami stretávali denne a bola to súčasť ich ženstva, ich bytia, rodinného života, vzťahov. My to stále cítime, i keď to často nedokážeme pomenovať… ale tie razy, koľkokrát som počula „a úplne som tomu prepadla“ na konto textilnej tvorby, už ani neviem spočítať 🙂
Pretože vlákna sú ako my: mäkké a poddajné, ale aj tvrdé a kúsavé, silné a trvácne keď sa dobre spracujú, alebo jemné a krásne 🙂 Rôznorodé, hrajúce všetkými možnými farbami, pochádzajúce z rôznych kútov sveta, oplývajúce mnohými vlastnosťami… a všetky majú svoje neopakovateľné použitie. A keď vezmem celú prímeru ešte kus ďalej, tak fakt, že textil sa dá nádherne znovuvyužívať a recyklovať a oživovať, mi veľmi pripomína leitmotív knihy od Dr.Clarissy Pinkoly Estés: Ženy ktoré behali s vlkmi, a to je presvedčenie, že i keď v žene bola dlhodobo udupávaná tvorivá sila, takmer vždy je možné ju znova rozdúchať do nádherného ohňa, ak sa jej dostane patričnej starostlivosti.
A keď pri pokojnej, meditatívnej, repetitívnej práci s vláknami a priadzami prichádzame na nové a nové vrstvy seba samých, sveta okolo seba, dokážeme sa nejako intuitívne napojiť na to miesto v nás, kde tvorivosť odomyká našu životnú silu. A keď ostávajú vo vláknach tajomstvá, tak nech… aspoň nám vášne vydržia celý život, veď je to nádhera mať tú výsadu tvoriť celé roky s láskou a stále mať čo objavovať…
Today I have been listening to lot of spinning-connected podcasts from USA. I have been listening to that sea of information and inspiration and drank in the passion for fiber craft….and it felt like home.
I am going to be making a video with StartItUp and feel a bit terryfied, I admit. I know nothing about making videos, I have no idea how to create the „screenplay“ and thinking about the structure of what I want it to be saying, robs me of sleep at night 🙂 What is more, I am currently so in love with and immersed in spinning that anything I have to do besides (like write, make orders, photograph, take care of building the attic etc.) is very demanding of my strong will 😀 My kids would definitely appreciate more attention and I should not mention the state of my household 😀
BUT that being said, it is pretty obvious I have found my passion. I am totally hooked up, my heart begins racing as I sit down to my spinning wheel or if I am learning something new. The podcasts today made me think about how is it possible. What in the world is so special about wool and fibermaking that so many people around the world lose their hearts to it? Why was that that I went to fiber-arts at the Fine-arts university even all those years ago, when it was already calling me (and that was NOTHING compared to this state I am in today).
And I realized there is nothing really to wonder about. There is a lot of fascinantion about other materials, as wood, metal, stones, plants. It is no different with wool. We live with it for tens of thousands of years, it is imprinted into our genes. I think somewhere deep in our cell memory, it is connected to earth and therefore it balances us, brigs us to our roots and to our archetypal (feminine, but not necessarily only so) humanity. It is our latent contact with the earth, either through the animal or plant fibers. So many women react immediately to the touch of wool, most of them lighten up and want to start creating (if they did not before) or to go back to it (if they did). All those grandmothers and the generations before them, who lived with fibers daily, still live in us somewhere. It was a part of their feminity, their family lives, their relationships. We can still feel it even though we might not be able to give it a name…but oh all those times I have already heard „..and I was immediately hooked up“ (meaning fiber craft) I already cannot count 🙂
Because, in a way, fibers are like us – soft, yielding and pliable, or sturdy and prickly, strong and durable when handled properly, or subtle and beautiful 🙂 Variable and various, coming from all over the world, of all possible colours and tones and incountable properties… and all of them have their place and usage. And if I dare to take it even further, the fact that fibers are sort of immortal (reusable and re- or up-cycle-able) reminds me very strongly of the leitmotiv of Dr.Clarissa Pinkola Estés‘ book: The women who ran with wolves, and that is the belief that even after the life force had been stamped out in a woman for a very long time, it is always possible to revive it into a beautiful warming fire, if she gets the right care.
And if by the meditative and repetitive work with fibers and yarns we find new and new layers of ourselves and of the world around us, we are able to connect to that place within that unchains our vital creative force. And if there are more secrets left, so be it… thanks to that our passions can last a lifetime. For it is a beauty and priviledge to be able to create for years and still discover and learn…
„Lahodné“ čítanie. veľmi potešilo. ďakujem
Monika, ja ďakujem za prečítanie a pozitívnú reakciu! 🙂
Velmi pěkně je vše napsáno a vystihujete pocity většiny žen i mužů jenž se jim mysl po dotyku s vlnou navrací k dobám našich předků. A mohou tak dělat s vlnou naprosto úžasné a okouzlující výrobky. Přeji Vám hodně štěstí i úspěchů. A s natočením videa si nedělejte starosti. Vaše mysl i srdce Vám pomohou, jelikož již nyní víte co by mělo být obsahem jen to stačí uspořádat. I když je myšlenek spousta. Zvládne to 🙂
Denka, ďakujem zo srdca! Je to holt celé cesta a začiatok je rovnako kúzelný ako každé pokračovanie, nie? Všetko dobré aj Vám! 🙂